Život

Išlo mi na 16. rok, roznášal som v sobotu noviny a časopisy. Tým, že ma všetci v Úbreži poznali (a vedeli, že nám dva roky predtým zomreli rodičia), občas mi v niektorých rodinách zabalili ovocie, kúsok slaniny, a ktorí chovali kravy, rozdelili sa s nami so syrom, s maslom alebo aj s čerstvo nadojeným mliekom. V každom dvore, kde chovali psa, som sa každému takémuto tvorovi prihovoril a pomaznal som sa s ním. Náš lesník – vidiac môj vzťah k psíkom a hádam aj v snahe preukázať mi náklonnosť – ponúkol mi asi 4-mesačné šteňa. (Nevyznám sa v rasách, ale bastard to určite nebol, lesník bol dlhoročný chovateľ psov.) Keď mi Haryho ponúkal, dodal, že by ho vedel bez problémov v meste predať, ale keď vidí, ako mám psíky rád... Bratia ani teta Anna, ktorá sa o nás starala, neboli ,,prírastkom“ dvakrát nadšení, ba teta hneď spustila na moju hlavu spŕšku: – No už len pes nám v dome chýba! Každú korunu potrebujeme ako soľ, a ty dovedieš ďalšie hrdlo. Darmo som ich obmäkčoval, že sa o Haryho postarám sám. Nič nepomohlo, asi po troch týždňoch teta rázne rozhodla: – Pes musí z domu preč! Moji bratia ju podporili, ba ešte ma nahovárali, nech psíka dakomu v dedine predám. Lenže ani to nebola praktická rada. Kto chcel psa doma mať, ten si ho už zadovážil, nečakal na mňa. No nakoniec sa mi podarilo presvedčiť jedných starších manželov, obaja už boli na dôchodku, že ak si Haryho „kúpia“, aspoň im ochráni majetok pred Cigánmi (ktorí občas „zablúdili“ do dvorov najmä starších ľudí, aby si naoberali ovocie). Pri odchode mi starká vtlačila do dlane 5 korún, vraj ,,nech to nie je úplne zadarmo“. Odchádzal som z ich dvora smutný, že musím Haryho opustiť, ale zároveň spokojný, že ho nechávam v dobrých rukách. Prvé, čo sa ma bratia opýtali, keď som sa vrátil bez psíka: – A koľko ti zaň dali? Mohol som klamať a vyhnúť sa zbytočným posmeškom. Ale čože už, aj tak by sa raz dozvedeli pravdu, nuž som im povedal celý „priebeh predaja“. Ani vtedy, ale ani neskôr, keď som sa s nimi stretol, neodpustili si posmešné poznámky o mojom ,,obchodníckom talente“, vraj som si mal za psíka pýtať aspoň 100 korún. Ani po rokoch nepochopili, aká bola doba. Ani to, že ja som môjho Haryho v skutočnosti predať vôbec nechcel...