Život

Tak, ako si dokážeme dlhodobo udržať v pamäti príjemné chvíle z nášho života, o to väčšia aspoň v mojom prípade je tá skutočnosť, že ja nikdy nezabudnem na chvíle, keď mi niekto v živote ublížil. Je to podobné, ako u psa, najvernejšieho priateľa človeka. (Nemusím snáď ani zvlášť rozvíjať túto tému. Takmer každý človek, dokonca aj laik sa stretol s takýmto prirovnaním). Totiž pes si spáchanú krivdu na jeho tele pamätá až do svojej smrti a tomu, čo mu tu krivdu spôsobil to aj dáva patrične najavo v momente, keď sa k nemu približuje. V našom „rodinnom archíve“, v starom albume s fotografiami máme ešte zopár čiernobielych fotografií z obdobia nášho rodiska v Čechách. Medzi nimi je jedna na ktorej som sfotografovaný s mojimi kamarátmi v materskej škôlke, ako v kľaku na zemi držíme pred sebou malé drevené, nákladné auta a pózujeme pred fotoaparátom. Jeden z týchto kamarátov býval v našom baraku oproti nášmu bytu, delila nás iba chodba. Bol to „môj jediný“ priateľ a zakaždým, keď sa naskytla príležitosť už sme sa ocitli vedľa nášho bloku na smetisku. (Na meno môjho kamaráta si už neviem spomenúť, ale viem, že sme bývali na prvom poschodí). Naši rodičia o nás vôbec nemuseli mať žiaden strach, ani obavy či sa nám niečo nestalo, alebo že nám niekto ublíži.( V tých prvých povojnových rokoch boli k sebe ľudia úprimní a navzájom si pomáhali. Ešte ich nestačila nakaziť chamtivosť a závisť). Ďalší fakt bol ten, že naši rodičia vedeli, kde nás majú hľadať, lebo to smetisko bolo našim najobľúbenejším miestom. Hneď za našim štvorposchodovým blokom bol bohatý smrekový les, ktorého stromy na miernom svahu zároveň bránili náporom vetra zo severnej strany. Vedľa nášho bloku z východnej strany vo vzdialenosti asi dvadsiatich metrov stál ešte jeden podobný barak, ale o niečo kratší a nižší ako náš. Myslím, že to bol starý mlyn, alebo nejaké skladište. V popredí nášho baraku sa tiahla cesta, ktorá končila pravotočivou zatáčkou takmer uprostred voľného priestoru medzi týmito stavbami a pokračovala južným smerom mostom ponad potok. (Na voľnom, nezastavanom priestranstve medzi barakmi bolo spomenuté smetisko). Pokiaľ ma pamäť neklame tak medzi potokom a cestou v tesnej blízkosti mosta stál ešte malý rodinný dom. Rok 1956 Postupom času na tento nezabývaný voľný priestor medzi barakmi pribúdal rôzny domový odpad , ktorý tam občania zvážali. Poväčšine to boli už nepoužiteľné veci zo stavebného materiálu, ale občas tam niektoré domácnosti odhodili aj staré poškodené hračky. My dvaja sme si pri hrávaní na tomto smetisku takmer vždy našli niektoré hračky, ktorých nám bolo ľúto, aby sme ich tam nechali. (Tým, že sme obaja pochádzali z chudobných rodín, žiadne hračky sme doma nemali. Naša škôlka tiež bohvieako neoplývala hračkami). V škôlke sme mali iba drevené auta, jeden malý štvorkolesový vozík taktiež drevený, (svojím vzhľadom pripomínajúci rebrinák) a dreveného hojdacieho koníka. O každú hračku bol záujem, ale najväčší bol stále o koníka. Pri ňom sa musel pani učiteľkou určovať poradovník. (Už aj malé dieťa dokáže vnímať, či žije v blahobyte, alebo v chudobe, keď sa mu predostrie ako na tácni to, čo mu môžeme poskytnúť). Zakaždým, keď sme domov doniesli starú poškodenú hračku, (aspoň v mojom prípade) veľmi rýchlo skončila opäť na smetisku, alebo poslúžila ako palivo v šporáku pri varení obeda, alebo večere. Otec už iba dodal, len to nám chýba, aby sa z tohto svinstva vyrojila do bytu nejaká háveď. Na západnej strane nášho baraka tiahla cez les čistinka široká asi tridsať metrov. V zimnom období si starší chalani zo starého poškodeného člna, (ktorý ležal „zabudnutý“ za blokom) urobili „motorové sane“, primontovali naň volant zo starého auta a spúšťali sa na ňom dolu tým svahom. Samozrejme stále im to dalo zabrať, keď ho potrebovali vytiahnuť zase na kopec, ale im to stálo za ten zážitok z jazdy dole kopcom. My malí zasrani sme sa mohli iba prizerať a závidieť im takúto sánkovačku, lebo mohli sa „voziť na sánkach“ iba tí, ktorí ťahali čln do kopca. Ďalší dôvod bol ten, že nikto z nich si nechcel zobrať na svoje plecia to riziko, že v prípade prevrátenia člna by sa nám malým mohlo niečo stať. Jedna negatívna udalosť sa v tom dome predsa len priplietla do cesty mojej, vtedy ešte ničím nezaťaženej duši a veľmi výrazne zasiahla moje city. (Mnohí rodičia veľmi skoro zabúdajú na to, že aj oni boli deťmi. Potom sa správajú k svojím deťom tak, že to v mnohých prípadoch oľutujú, ale niekedy je to už neskoro. Práve takáto udalosť poznačila moju životnú púť). Paradoxom, na tom je to, že k tejto udalosti došlo paralelne v tom istom 1956 roku počas Vianočných sviatkov. Smola na päty sa mi lepila už od útleho veku. Neviem či v celej Českej republike, ale v mestečku Oloví, kde sme bývali bolo zvykom, že susedia z bloku (viď otcovia) sa navliekli do masiek čerta a anjela a navštevovali svojich susedov, ktorí mali malé deti. Môj otec toto využil a bez toho, aby si uvedomil, čo to urobí s našou psychikou, podpichol svojich priateľov vetou, že poďte a berte ich do vreca, lebo veľmi zlostia počas celého roka. Čert dokonalé maskovaný mal na hlave rožky z capa a naozajstný čierny chvost z nejakého zdochnutého bastarda. Ten mal na zadnici tak šikovne uchytený, že to budilo dojem akoby sa s ním naozaj narodil. Jeho tvár bola tak zamachulená čiernou sadzou, že už samotný pohľad naň budil v deťoch hrôzu ako pri sledovaní hororového filmu. (Niečo podobné robí teraz moja mladšia dcéra Zuzana, ktorá keď zbadá pavúka tak začne jačať, akoby ju drali z kože. Samozrejme, že v jej prípade je to arachnofóbia, ale aj tak si myslím, že človek dokáže svojou pevnou vôľou popasovať sa aj s týmto neduhom. Neviem, kedy a kde nastal zlom v jej správaní, ale ešte ako dvanásť ročná nemala žiadne takéto problémy). Otcov priateľ sa nenechal dvakrát prosiť, rýchlo zareagoval a metlou zaháňajúc nás do kúta v miestnosti sa snažil niektorého z nás poriadne vystrašiť a strčiť do pripraveného vreca. Moji bratia boli ďalej od dverí a stihli sa skryť pod posteľ, ale pre nedostatok miesta pod ňou som ja v strachu zaliezol s plačom iba pod stôl, v nádeji, že ma už čert nechá na pokoji. Samozrejme, že „čert sused“ ma poľahky chytil. Spočiatku metlou ma poštuchával, aby som vyliezol von a potom ma chytil za nohu a snažil sa ma vopchať do vreca. Nárek, aký som v tej chvíli spustil, bleskovo môjho otca prinútil k tomu, aby okamžite zasiahol, že to už stačí, aby to sused ďalej nepreháňal. Takáto udalosť musí v útlom štvorročnom telíčku jednoznačne zanechať hlbokú brázdu na jeho malej dušičke na celý život. V mojom prípade táto psychická trauma viedla k tomu, že u mňa dochádzalo k nočnému pomočovaniu. (Žiaľ tento nepríjemný chorobný stav ma prenasledoval niekoľko rokov). Teraz, keď sa nad tým zamyslím a premietnem si mnoho podobných žartov niektorých rodičov, tak mi prechádza mráz po chrbte, keď v úvodzovkách vidím tie malé dušičky, čo im takáto trauma spôsobí v ich živote. ( Ako čerstvý príklad mi môže v tejto chvíli poslúžiť práve ta fóbia mojej dcéry. Keď si pripomeniem jej detstvo, ako som so zatajeným dychom a v nemom úžase sledoval ako sa pri jednej atrakcii v meste nechala odfotografovať so živým hadom na krku, tak mne samému „prechádzal mráz po chrbte“. A do svojich dvanástich až trinástich rokov bola schopná zobrať do ruky aj „najväčšiu tarantulu na svete“. Pochopiteľne živú. Myslím, že tento stav v nej vyvolal nejaký zlý sen, alebo decká v škole museli vyviesť voľajakú hlúposť, ktorá v nej vyvolala tieto pocity). Svojím rojčením a snívaním chcem rýchlo zabudnúť na tie čierne chvíle v mojom živote a v rýchlosti začnem spočítavať tie udalosti, ktoré boli krásne a priam ideálne pre život na tejto modrej planéte. Je len na škodu veci, (aspoň v mojom prípade), že práve tých krásnych udalostí je omnoho menej ako tých, na ktoré neradi spomíname a ktoré by vôbec nemuseli byť...